Radka Částková a Magdalena Šimurdová
„Co požadujeme, je alespoň trocha řádu nezbytná k tomu, abychom se mohli chánit před chaosem. Není nic bolestnejšího, nic nevzbuzuje větší úzkost než myšlení, jež se samo sobě vymyká, myšlenky, které unikají a mizí, sotva se naznačily, myšlenky, ktré jsou již stravovány zapomňením nebo se již sedimentovaly v jiných, ktoré už nejsou v naší moci. Jsou to nekonečné proměnlivosti, u nichž mizení a vyjevování spadá v jedno. Jsou to nekonečné rychlosti identické s nehybností bezbarvé a mlčící nicoty, již procházejí a která je bez myšlenky i přirozenosti. Okamžik, kdy nevíme, jeli dost, anebo málo času. Príjímáme rány bičem, které tepou jako tepny.“
(Gilles Deleuze – Felix Guattari: Co je filosofie?)
Je to hodina medzi psom a vlkom. Chronotop úplného pohltenia. Je to náhla transgresia deliricky šialeného, monštruózne nekontrolovateľného, neovládateľného, bezproporčného, an-archického živlu do ľudského sveta istôt, proporcií, uchopiteľných a pochopiteľných výmerov, na ktorú nikdy nie sme a ani nemažeme byť pripravený. Kataklizmatické vlnobitie. Neustávajúci a nezastaviteľný nápor naliehania, keď sa za jednou monumentálnou vlnou valí ďalšia, ďalšia, ďalšia a ďalšia, tak, že strácame možnosť, tú jedinú ľudskú výsadu, na ktorú sme mohli byť skutočne hrdí, artikulovať a predvídať, rozumieť svojim artikuláciám a korigovať svoje predikcie. Pohltení chaosom, nepríčetne atakovaní nepredpovetaľnými variáciami jeho dusivých a dunivých intenzít, skutočne bezbranný. V bezmocnom kŕči, zatíname prsty do dlaní a jačíme hrôzou, ktorú nijako nezmenší, ani zúfalé utiekanie sa k nádeji, že sa to deje len v našej mysli. A napriek tomu, že sa to deje len v našej mysli, je to fatálna zrážka s reálnym, ktorá na prach rozdrvý dôvernosť symbolického poriadku známeho sveta. Nečakaný kolaps, po ktorom už nič nebude ako predtým.
Je v zásade jedno, či sa Marek Kvetan vo svojej aktuálnej multimediálnej inštalácií Fyzická nemožnosť ticha v nepokoji mysle vytvorenej na reinštaláciu pre priestory Pragovka Gallery v Prahe inšpiroval intímne pociťovaným tlakom tiesne, v kontakte s privátneindividuálnou konečnosťou erodujúcou príčetné myslenie a rozomieľajúcou rozumnosť rozumného na prach unášaný náhodnými poryvmi vetra. Alebo možno, ako mnohí z nás, bol zaskočený desivo nepredvídateľnou a nekontrolovateľnou epizódou pandémie, epizódou, ktorú si budeme pamätať ako prvú, ale určite nie ako poslednú, a ktorá aj jeho, tak ako mnohých z nás, vystavila ne-moci a bez-moci fantázie, imaginatívnemu delíriu, ktoré ničím nezaostáva za tými najuletenejšími apokalyptickými víziami chiliastických blúznivcov. Alebo, aj táto možnosť je rovnako validná, datkol sa ho koniec humanity, koniec človeka, ktorý nie je vymieraním, ale kolapsom poslednej istoty, ktorá nám ostala, somnambulickej viery v našu nedeliteľnú individuálnu exkluzívnu podstatu, v naše jedinečné vnútorne ja, v našu slobodnú vedomú vôľu, ktorá je základom našich rozhodnutí a posledným – pretože jediným – garantom zmyslu existencie. Alebo možno, všetko naraz. Osobne prežívaná úzkosť istoty že som smrteľný, sa zlieva s možnosťou definitívneho vyhynutia a tá rezonuje s nepríčetnosťou nášho konania, a vládou determinizmu a náhody, mašinizmu nevedomých a neuvedomovaných algoritmov, ktoré nás riadia, a niektoré sme dokonca aj sami stvorili.
Nech dáme dôraz, na ktorúkoľvek z týchto možností, Marek Kvetan sa nám predstavuje v pomerne temnejšej tónine, oproti tým, na ktoré sme si začali v poslednom čase už zvykať. Jemné, racionálne vypočítavé zneváženie, ale i odľahčenie iróniou je tu nahradené kalkuláciou intenzity zmyslového zážitku, prostredníctvom komplexného enviromentu, v ktorom sa nedá nadýchnuť. Objekty, arteficiálne vyrobené zvačšeniny naturálnych osích hniezd sú zároveň nájdeným naturfaktom transformovaným na iluzívny artefakt, metaforou spontánneho nekontrolovateľného rastu, premnoženosti, parazitnosti i sociálneho modelu vylučujúceho individuálnosť a slobodnú voľbu aktérov, a do tretice sú aj afektívnou reáliou atakujúcou senzomotorické telesné schémy divákov až na úrovni biochémie evolučných atavizmov. Druhým rovnocenným komponentom sú zvukové inštalácie, zvuky a ruchy každodenného sveta, neodfiltrovateľný a neignorovateľný audiosmog, ktorého kompozície sú v inštalácií vytvárané a riadené počítačovými algoritmami. Tretím prvkom je sodíkové monochromatické svetlo, potláčajúce farebnosť a symbioticky synesteziujúce zrkové, haptické, sluchové i kognitívne ataky. Neľudskosť prostredia nachádza oporu v dvojitej reflexii prostredníctvom konfrontačného objektu – polohniezda.. Najprv, reflexii prostredníctvom čierneho zrkadla vracajúceho divákovej mysli, držiacej sa s čoraz väčšou námahou súradníc vlastnej príčetnosti, len mátožné, sodíkovým svetlom dehumanizované obrazy odcudzených postáv, vytvárajúc svet, v ktorom už nič, a to ani človek, nie je pre človeka. A potom, prostredníctvom zvukovej slučky polyfónnych vokálov reflexívneho textu, znejasňovanému a zastieranému hlukom prostredia je tematizovaná a spytovaná varietnosť možných situácií konca.
Aktuálne realizovaný enviroment Mareka Kvetana je teda fyzickou invokáciou mentálneho nepokoja, správou o sondáži nepokojnej mysle, otázkou i prizvaním k účasti na výpravách do chaosu, ktoré možnože, ešte stále môžu obnoviť stratený zmysel. Držme si palce: váhanie i váha, ktorú účastník pocíti, odvaha i námaha, ktorú sa účastník podujme vynaložiť môžu rozhodnúť o zmysluplnosti, alebo nezmyselnosti takéhoto počínania.
Noro Lacko
POZNÁMKA:
Anglická verzia textu Deleuze–Guattari: What is Philosophy – pôvodne francúzskeho – v publikovanom preklade Hugh Tomlinson and Graham Burchell
„We require just a little order to protect us from chaos. Nothing is more distressing than a thought that escapes itself, than ideas that fly off, that disappear hardly formed, already eroded by forgetfulness or precipitated into others that we no longer master. These are infinite variabilities, the appearing and disappearing of which coincide. They are infinite speeds that blend into the immobility of the colorless and silent nothingness they traverse, without nature or thought. This is the instant of which we do not know whether it is too long or too short for time. We receive sudden jolts that beat like arteries.”